Od detí v školách môžu učitelia často počuť, že sa už nemusia nič učiť, pretože všetko nájdu na internete. Čo by si im na to odpovedala?
Že medzi informáciami a vedomosťami je obrovský rozdiel. To, čo nájdete na internete, sú informácie bez kontextu. V škole sa žiaci učia od učiteľa, ktorý pozná svoju tému, má pre ňu vášeň a vie, ako ju odovzdať svojim žiakom a poskytnúť im kontext. Aby ste mohli porozumieť informáciám, potrebujete kontext. Tento kontext nie je možné nájsť na internete.
Ak nám teda stačí poznať kontext, prečo učitelia deti „nútia” do memorovania dátumov, mien či názvov hlavných miest?
Mohli by sme tvrdiť, že dátumy a mená sú informácie, a nie kontext, ale v škole sa zvyčajne uvádzajú v kontexte. Keď učiteľ učí dejepis, používa dátumy a mená a, samozrejme, je dôležité, aby si ich študenti zapamätali, aby takto lepšie porozumeli kontextu. Takže medzi memorovaním a pochopením kontextu nie je žiadny rozpor.
Kontextualizované informácie vedú k poznaniu. Je to ako opakovanie v matematike. Je pravda, že mechanické opakovanie a mechanické zapamätanie bez kontextu poskytuje iba útržky informácií a že to nemá nič spoločné so znalosťami. Ale medzi opakovaním cvičení z matematiky a pochopením toho, čo robíte, nie je žiadny rozpor. Montessori hovorievala, že opakovanie je tajomstvom dokonalosti. Vždy existuje mechanický aspekt učenia. Potom však musíte pochopiť, čo robíte.
Takže deti v školách by sa mali učiť, ako niečo robiť alebo ako dané procesy prebiehajú.
Ak sú hodiny založené len na zapisovaní dátumov a mien, nie je to o odovzdávaní vedomostí, nie je to o odovzdávaní kultúry. Medzi odovzdávaním vedomostí a kultúry a žiadaním detí, aby si pamätali dátumy, však neexistuje rozpor. To je falošná diskusia.
Slovenskí žiaci dostali v posledných PISA testoch veľmi zlé hodnotenie. Najväčším problémom bolo práve nedostatočné pochopenie textu a neschopnosť vytiahnuť z neho záver, čiže vložiť informácie do kontextu. Prečo napríklad moji rovesníci, ktorí chodili do školy ešte zhruba pred desiatimi rokmi, ten problém nemajú, ale generácia dnešných detí už áno?
Pretože táto generácia spoznáva svet na internete, a tak im chýba kontext.
Neviem, ako je to so školským systémom u vás, ale čoraz častejšie máme takú predstavu o vzdelávaní, že dieťa si musí skonštruovať svoju realitu na základe toho, čo samo objaví. Riadené objavovanie a priamy výklad nahrádzame objavným vyučovaním. Rýdze objavné vyučovanie ale neprináša dobré výsledky. Nemôžete sa z neho naučiť nič.
Prečo?
Pretože dieťa potrebuje nejaký smer, nejaký kontext, nejaké referenčné body. Konštruktivizmus, na ktorom je objavné vyučovanie založené, bol a stále je veľmi trendovou teóriou vo vzdelávaní. Ale jej používanie musíme ako pedagógovia prehodnotiť.
Ako inak sa teda dá niečo naučiť?
Existujú tri spôsoby učenia: priamy výklad, riadené objavovanie a objavné vyučovanie. Priamy výklad je vlastne vysvetľovanie konceptov. Môže ísť o názorné predvedenie, čiže demonštráciu nejakého javu alebo vysvetľovanie, podanie výkladu. Riadené objavovanie vyzerá tak, že necháte dieťa objavovať, ale existuje tu vedenie, sú tu referenčné body, existujú určité pravidlá. Napríklad dieťaťu sa povie, kde môže nájsť potrebné informácie. Čisté objavné vyučovanie znamená, že dieťa je v objavovaní opustené. Neexistuje tam žiaden kontext, žiadne vysvetlenie, žiadne pravidlá, žiadne referenčné body.
Prečo je to objavné vyučovanie také populárne?
Konštruktivizmus bol a stále je veľmi obľúbenou teóriou, pretože má zmysel z epistemologického hľadiska. Samozrejme, učíme sa niečo nové len na základe toho, čo už vieme. A aby sme niečo pochopili a naučili sa to, musí to mať pre nás zmysel, musí to byť opodstatnené. Konštruktivizmus však zachádza príliš ďaleko, keď pristupuje k učeniu z ontologického hľadiska. Akoby sme si my sami mohli vytvoriť nejakú realitu. Realita sa nedá vytvoriť, je už objavená.
Čím sa teda dá konštruktivizmus nahradiť? Existuje k nemu lepšia alternatíva?
Konštruktivizmus má dve alternatívy. Prvým je mechanické vzdelávanie založené na mechanickom zapamätaní si a mechanickom opakovaní. Pre mechanické vzdelávanie je zdrojom pravdy autorita. Čiže niečo je pravda, pretože učiteľ hovorí, že to pravda je. Mechanické vzdelávanie je založené na formálnej autorite a predpokladá, že študenti sú leniví a sú len podmienení trestami a odmenami.
Druhou alternatívou je klasické vzdelávanie. Klasické vzdelávanie je založené na predpoklade, že pravda existuje ešte predtým, než ju objavíme. A že pravdu môžeme poznať, že nejakým spôsobom k nej môžeme dospieť. Každý človek má podľa Aristotela vnútornú túžbu vedieť. Takže ak deti majú vnútornú túžbu vedieť, učiteľ potrebuje ukázať deťom krásu tejto pravdy.
Dať dnes dieťaťu alebo tínedžerovi prečítať hrubú knihu sa pre nich zdá byť nesplniteľnou výzvou. Prečo je to tak?
Viete, každý človek má určitú kapacitu, určitý potenciál. Keď je výzva príliš malá a kapacita je, naopak, vysoká, dieťa sa bude nudiť. Keď má však dieťa nízku kapacitu a postavíme pred neho veľkú výzvu, bude cítiť nepokoj a úzkosť. Klasické vzdelávanie dáva študentom výzvy primerané ich kapacite tak, aby to, čo robí, považovalo za zaujímavé a zmysluplné.
Nie je pravda, že deti nemajú záujem o čítanie kníh. Problémom je, že nemajú slovnú zásobu, aby im porozumeli. Deti, ktoré sú prirodzene vystavované spoločenským konverzáciám a ich rodičia im čítajú, majú bohatú slovnú zásobu. Deti, ktoré pravidelne používajú svoj smartfón a rodičia im nikdy nečítali knihy, majú menšiu slovnú zásobu.
Aj vy, ak málo čítate, viete menej slov, máte menej prostriedkov na pochopenie toho, čo čítate, a pri čítaní sa nudíte. Naopak, ak čítate viac a viac, ste vystavení viacerým slovám. Takže to, čo čítate, považujete za zaujímavé. A tak čítate viac a spoznávate viac slov. A nakoniec zažijete potešenie z čítania. Je to pozitívny kolobeh.
Neexistuje žiadny rozpor medzi potešením a úsilím. Keď čítate a rozumiete tomu, čo čítate, dostanete sa do stavu takzvaného „flow”, do stavu trvalej pozornosti.
Väčšina ľudí obvykle nemá prístup k tomuto klasickému vzdelávaniu v štátnych školách či vôbec vo svojom okolí. Ako môžu rodičia priniesť aspoň čriepku klasického vzdelávania k sebe domov?
Klasické vzdelávanie je budúcnosť. Mechanické vzdelávanie neprináša žiadne udržateľné výsledky, pretože je povrchné, nezaoberá sa zmyslom a motiváciou. Konštruktivizmus môže byť veľmi populárny, ale taktiež neprináša dobré výsledky. Teraz sa veľa rodičov dožaduje návratu k základom, žiadajú klasické vzdelávanie. Je to tak nielen v Spojených štátoch, Španielsku, ale aj v mnohých ďalších krajinách.
Ako vieme tento vzdelávací nedostatok vynahradiť deťom doma?
Pomáhajte svojim deťom, čítajte im nahlas, keď sú malé, majte v domácnosti veľa kníh a odkladajte na čo najneskôr zavedenie technológií do ich života. Čím neskôr to urobíte, tým lepšie pre nich.
Je to preto, že smartfón je druh nástroja, ktoré podporuje objavné vzdelávanie?
Je to úplná koncentrácia objavného vzdelávania. Je to chaos.
Nepomôže im napríklad to, keď ich ako rodičia budeme učiť, ako toto zariadenie používať a sprevádzať ich týmto online svetom?
Najlepšou prípravou na online svet je offline svet. Myslím si, že najprv musí dieťa vyrastať v offline svete a rozvíjať sériu cností. A keď bude pripravené, môže ísť do online sveta.
Catherine L’Ecuyerová
je kanadská výskumníčka a autorka mnohých akademických publikácií o Montessori výchove, ako aj niekoľkých kníh a článkov na tému vzdelávania. Má titul MBA na IESE Business School a doktorát zo vzdelávania a psychológie. Ako rečníčka sa zúčastnila na druhom samite o vzdelávaní organizovanom Európskou komisiou. Na tohtoročnej konferencii Pozor! Smartfón v Krakove vystúpila s prednáškou o Dôležitosti úžasu a udržania pozornosti vo svete, kde je viac obrazoviek ako okien ako hlavná rečníčka.